PS. Gdyby przeczytali to kiedyś autorzy omawianych życzeń – wiem, że jesteście mi bardzo życzliwi i dziękuję! :)
Nedávno som oslavovala narodeniny. A ako to na
narodeniny býva, telefonátom, SMS-kám, mejlom nebolo konca, slovom: želania sa
hrnuli všetkými možnými prostriedkami komunikácie. Medzi tými želaniami boli
dve sformulované tak, že pritiahli moju pozornosť, utkveli mi nastálo v pamäti
a stali sa inšpiráciou k napísaniu tohto postu. Prečo? Lebo na jednej strane
hovorili o tom istom, na druhej – diametrálne sa rôznili pri ich vnímaní.
Totiž, jedna osoba mi želala Božie požehnanie v cudzine a druhá, aby som
sa držala tam na druhej strane Tatier. Čo je na tom také výnimočné?
Fakt, že niektoré veci možno vidieť v tak rozdielnej perspektíve, že to, ako
nazveme daný jav, definuje spôsob jeho prijímania. Inými slovami, ako ľahko
možno pomocou jazyka tvoriť skutočnosť. Akoby maličkosť, cudzina kontra druhá
strana Tatier, ale jeden výraz má v sebe chlad, odstup, oddelenie od
Poľska, a druhý teplo, pocit prepojenia s mojou vlasťou, pocit spoločného. Keď
sa pozerám na Slovensko ako na „cudzinu“, sústreďujem sa predovšetkým na to, čo
je rôzne – iný jazyk, iná kultúra, iná história; v televízii idú iné programy,
v reštaurácii jedia iné jedlá, v škole preberajú iné učivo. Jednako však keď si
pomyslím, že Slovensko je „na druhej strane Tatier“, myslím práve na tie
spoločné Tatry, myslím na naše slovanské korene, myslím na svoju dcérku, v
ktorej je takisto veľa Poľska ako aj Slovenska. A z tých všetkých myšlienok
vyplýva, že predsa chcem radšej bývať na druhej strane Tatier ako v cudzine,
hoci reč je vlastne o tom istom. Pretože hoci neznášam chlieb s rascou, ktorý
tu je základom sortimentu v pekárni, iritujú ma programy typu reality show
neustále vysielané v súkromných televíziách a nenadchýnam sa tradičným
zemiakovým šalátom, obľúbeným v rodine môjho muža, jednako sa teším, keď
„ziemniak“ je „zemiak“, „stół“ je „stôl“ a „woda“ je „voda“, mám veľmi rada
nedeľnú polievku a cením si fakt, že kostol je plný, keď idem ráno na omšu.
Neprestanem náhle kvôli tomu byť Poľkou, nestanem sa Slovenkou. Nechcem. Ale vidím
v tom svojom Slovensku trochu Poľska, v Poľsku trochu Slovenska a nech to tak
zostane. Pretože nás už nespájajú len Tatry.
P.S. Keby si to niekedy prečítali autori tých želaní – viem, že ste voči mne veľmi žičliví a ďakujem! :)
P.S. Keby si to niekedy prečítali autori tých želaní – viem, že ste voči mne veľmi žičliví a ďakujem! :)
:) všetky palce hore.
OdpowiedzUsuńNijaká cudzina. Len za kopcom. U súrodencov - čiže doma :)
:)
OdpowiedzUsuń